V mojej krvi

V piatok vyšiel v amerike perfektný článok, napísaný momentálne nehrajúcim hráčom Pittsburghu Penguins, útočník Pascal Dupuis, ktorý odohral v NHL 853 zápasov v základnej časti NHL a ďalších 97 v play-off sa momentálne zotavuje z druhej krvnej zrazeniny na jeho plúcach v priebehu jedného roku. Niekoľko jeho vyjadrení je veľmi inšpirujúcich a prináša pohľad ako rozmýšla profesionálny športovec, ktorý sa dostal do najlepšiej hokejovej súťaže sveta ako nedraftovaný hráč. Dovolil som si ho teda preložiť do slovenčiny, aby ste sa nemusli trápiť nad anglickou verziou. Originálny článok v angličtine nájdete tu: Pascal Dupuis – In my blood

„Napchal som si nejaké extra spodné prádlo do môjho vrecka od bundy pred cestou do nemocnice. To bol moment, kedy som konečne prestal klamať sám seba. Mali sme letieť do Montrealu neskôr v ten istý deň. V NHL sa vždy nosí oblek a kravata, keď budete cestovať na zápas. Ja som sa však mal na sebe tepláky a žabky, pretože v mojom srdci som vedel , že ja do Montrealu neodletím. Vedel som, že budem musieť chvíľu zostať.

Moji spoluhráči nevedeli, že sa deje niečo zlé. Ani moja žena nevedela.

Spomínam si, ako som sedel v aute na nemocničnom parkovisku a hovorím si, je to tu. Pôjdem do tej budovy a moja kariéra môže skončiť.

Dovoľte mi, aby som vrátil trochu späť. V decembri 2013 dva dni pred Vianocami,  som utrpel druh hokejového zranenia, z ktorého ide strach. Hrali sme v Ottawe, a moj spoluhráč Sidney Crosby dostal hip-check a vyletel priamo do mojej pravej nohy. Keď ste na korčuliach,  Vaše koleno némá kam uhnúť. Je v pasci. Roztrhol som si bočné i krížne väzy a v podstate vykĺbil celé koleno. Napriek tomu som sa nenechal odniesť  na nosidlách. Môj otec mal pravidlo, keď som bol malý chlapec: Iba ak máš obe nohy zlomené, tak môžeš ležať na ľade. Ja som mal jednu v poriadku tak som odišiel z ľadu na nej. 

O týždeň neskôr, som bol doma v Pittsburghu, čakal som na operáciu kolena. No nemôžem sedieť  ani na sekundu, a tak som išiel na štadión, aby som sa trochu spotil na ručnom bicykli. V polovici, ma zasiahla intenzívna bolesť v hrudi. Okamžite sa moja myseľ  vrátila k hitu, a spomenul som si, že Sidova korčuľa ma udrela do hrude. Tak som si pomyslel, že mám zlomené rebro, alebo potrhané nejaké chrupavky. Žiadny veľký problém. Hral som s oboma zraneniami už skôr a tak som dokončil tréning.

O niekoľko nocí neskôr som bol v posteli, keď začali záchvaty kašľu. Moja žena bola  po niekoľkých nociach z toho úplne bláznivá. Stále mi hovorila, aby som išiel k doktorovi, ale ja som ju ukludňoval, „Zlato, som len prechladnutý.“ Nemal som tušenie, že sa niečo veľmi zlé deje v mojom vnútri.

Nakoniec som sa nechal zlomiť a musel môj chiropraktik prísť do domu, zavolal som mu a povedal,  že mám asi zlomené rebrá. Položil ma na stôl, ako má stokrát predtým. „Duper, niečo je zle,“ povedal asi po hodine. „To nesúvisí s ničím štrukturálne,“ Volal môjmu doktorovi, ktorý okamžite zavolal primárovi. Môj doktor mi hneď zavolal naspäť.

„Musíš ísť do nemocnice na niekoľko testov hneď teraz,“ povedal.

Ja mu vravím, „OK, ale veď som hral so zlomenými rebrami predtým, doktor Čo sa deje? „

„Nechaj šoférovať Tvoju ženu,“ povedal. „Nemôžeš šoférovať sám. Stretneme sa na pohotovosti. „

To sú slová, ktoré nikdy nie ste pripravení počuť.

Teraz, to všetko sa dialo 2. januára. Mal som rodinu z Quebecu, ktorá bol na sviatky v našom dome. Moje štyri deti boli všetky doma zo školy. Stojím v kuchyni medzi deťmi behajúcimi po celom dome. Nesnažím sa šalieť slovami: „Hej všetci, nechajte to všetko tak, naskáčte do auta a ponáhľajte sa odviezť otecka do nemocnice!“

Skočil som do auta a odšoféroval som to sám.

Keď som prišiel na pohotovosť … wow. Bolo tam veľa lekárov ktorí na mňa čakajú, celá miestnosť nastúpená a pripravená. Akonáhle som sa posadil, ihly boli v mojom tele a „kapačka“ bola v mojej ruke. To je to, keď som prvýkrát počul „krvné zrazeniny.“ Vzali ma na CT. Vystúpil som z veľkej bielej trubice a sedím priamo u prístroja, čakám na svoj osud, len premýšľam … je to naozaj?

Priniesli snímky a ukázali na moje pľúca.

„Tu to je.“

Lekár vysvetlil, že som mal pľúcnu embóliu. Jedna z častí mojich pľúc bola upchatý. Zrazenina pravdepodobne začala v mojom lýtku, kedy bola moja noha imobilizovaná na lete späť z Ottawy. Moje pľúca nedostali zásoby krvi a pomaly umierali. Slová len tak presvišťali mojou hlavou. Išiel som sa obliecť, vziať si moje šaty, keď mi doktor vysvetloval, že musím zostať v nemocnici niekoľko dní.

Povedal: „Duper, počúvaj, v podstate si mal mŕtvicu Tvojich pľúc. Je to vážne. Ak by to išlo do srdca alebo mozgu, mohlo by to mať fatálne následky. „

Mám svoj vážny výraz tváre, ale vo vnútri som premýšľal, Okay, čo, kedy môžem hrať znovu hokej? Musel som ísť na liečbu chudokrvnosťou, čo znamenalo, že moja operácia kolenného kĺbu bola odložená. Viem, že to znie šialene, ale bol som sklamaný. To je stav, ako je naučený myslieť  hokejista. Ak chcete hrať v NHL ako nedraftovaný voľný hráč ako ja, musíte byť schopní prejsť múrmi. To nie je nejaký motivačný plagát. Naozaj musíte byť schopný blokovať nesmierne množstvo bolesti, ktorá môže mať dôsledky.

Bol som liečený na chudokrvnosť od januára do júla, keď som rehabilitoval koleno. Nebol som na ľade po dobu šiestich mesiacov. Nepovedal som svojim spoluhráčom o krvnej zrazenine. Nepovedal som médiám. Len moja rodina vedela. V júli, moje krvné testy boli v poriadku. Žiadne zrazeniny v nohách. Moje pľúca boli čisté. Vrátil som sa do práce.

Na prvý deň tréningového kempu, mi dali červený dres „BEZ KONTAKTU“. To ma zabilo. Som trénoval ako absolútny šialenec aby som sa dostal do najlepšej formy svojho života. Celé leto, ľudia boli zvedaví, či 34-ročný chlapec bude schopný získať rýchlosť späť. Dokáže stále hrať v prvom útoku po operácii kolena? Dokáže držať krok s Crosbym? Tréneri boli neuveriteľní v tom, ako sa o mňa starali a uistili sa, že všetko ide dobre. Ale všetko, čo som robil a kvôli čomu som drel bol prvý zápas sezóny, aby som tam stál v prvom útoku so Sidom a Kunitzom. To sa však nestalo. V zápase som hral, aletréneri šikovne znížili môj ice time na celý prvý mesiac sezóny.

Zápas č. 11 bol v Minnesote. Po zápase som šiel na večeru s niekoľkými chlapcami, a mal pár pohárikov. Druhý deň sme sa prebudili a odleteli do Winnipegu, a išli rovno do zápasu. Stojím v strede ľadu, keď mám pocit, že niečo prešlo mojím telom ako blesk. Bolo to vlastne ako lapať po dychu. Okamžitá bolesť na hrudníku. Myslel som si, mám infarkt práve teraz?

Prvýkrát, bolesť bola postupná. Tentokrát som sa cítil niečo, čo fyzicky išlo do môjho tela. BOlo to ako rana v hrudníku. Okamžite som si to predstavil, nie, nech to nie je opäť ono.

Som zhrbený a chalani sa pozerajú na mňa. Klamal som a povedal som že som si natiahol sval pri strele. Hovorte si, že to bolo hlúpe, ale ja som nič nepovedal nikomu o tom. Nie spoluhráči. Nie moji tréneri. Nie moja žena. Hokejista vo mne – on hovorí, že to nič nie je. On si myslí, že práve ste bojovali  osem mesiacov s rehabilitáciou kolená. Mám 35 rokov, to je ono, to je ten dôvod.

Dokončil som tréning.

Nedoporučoval by som to nikomu, ale pravda je, že som hral ďalších päť zápasov NHL bez ⅓ z pľúc. Moje koleno ma naozaj bolelo, tak som si vypýtal  protizápalové látky, ktoré trochu pomohli s bolesťou. Môj tréning bol tak tvrdý, že krvná zrazenina neovplyvnila moju kondíciu. Hral som najlepší zápas sezóny v Toronte, len pár dní po tom, čo som cítil zrazeninu. My sme vyhrali 2-1, a ja som strelil oba góly. Bol to môj prvý zápas opäť v prvej päťke sa Sidom a Kunym. To je päťka kde rád hrám. Po zápase si hovorím, som späť baby!

Klamal som sám seba. Boli sme na ceste. Bol som preč od mojej rodiny, v partii spoluhráčov, robil som čo mám rád. Bolo ľahké si klamať. Potom výlet skončil a my sme sa vrátili do Pittsburghu. Keď som vošiel do dverí a uvidel svoju ženu a deti zase, už to bolo iné.

Išiel som za hlavným doktorom nášho tímu, Chris Stewart. „Hej Stewie, myslím, že som možno cítil niečo,“ povedal som. Mohol by som to ísť dať skontrolovať. „Mali sme odísť do Montrealu.

Povedal mi, že keď pôjdem do nemocnice na vyšetrenia, nepoletím s týmom do Montrealu. Náš personál a doktori boli neuveriteľní. To, že som hral päť zápasov nebolo ich rozhodnutie. Ja som ten, kto to držal v sebe. Akonáhle som im dal trochu náznak, že niečo nie je v poriadku, Dr. Vyas a tím sa pustili hneď do práce.

Tak som si dal moju teplákovú súpravu, schmatol nejaké ďalšie spodné prádlo a išiel do nemocnice. Rozmýšlal som ako blázon, možno bude zrazenina tak malá že ju nebudú ani vidieť.

Išiel som do veľkej bielej trubice znova. Lekári za mnou prišili s výsledkami CT znovu ako predtým a oukazujú na pľúca znova.

„Tu to je.“

Úplne som sa zrútil. Zavolal som svojej žene a povedal: „Zlato, myslím, že som skončil.“

Moja žena ma neuveriteľne podporuje, ale robila si starosti. Keď som jej povedal, celý príbeh o mne, že ten pocit prišieô päť zápasov predtým, dostala naozaj strach o mňa aby som sa vrátil k hokeju. Povedala mi: „To, čo ťa drží v tom, že si zase nič nepovedal?“ Je to ťažké, na to odpovedať.

Je ľahké povedať, že rodina je na prvom mieste. A ja absolútne milujem svoje svoje deti a svoju ženu. Ale mentalita profesionálneho hokejistu je, že si nikdy nepriznáš, že si človek. Nikdy nepripustiť bolesť, najmä ak je to bolesť, ktorú nikto nemôže vidieť.

Penguins boli neuveriteľní ako udržať okolo mňa tím, keď som sa liečil z druhej krvnej zrazeniny. To môže byť veľmi tmavé miesto, keď ste od hry . Vďaka mojej osobnosti, musím byť okolo chalanov. Tréneri požiadali, aby som sa účastnil v každom stretnutí tímu, a ja som pomohol so skautingom. Aj som cestoval s tímom na lety do dvoch hodín a snažil som sa pomôcť s mojimi pohľadmi zo skyboxu.

Tam hore, to je 2D hra. Všetko vyzerá tak jednoduché. Je tu toľko priestoru. Potom idete dole na úroveň ľadu a je to 3D hra. Ja som sa rýchlo naužil moje trénerské obmedzenia:

„Hej, prečo si nevidel tú uličku na prihŕavku?“

„No, duper, tam bol obránca priamo predo mnou a druhý mi dával cross=check do rebier.“

Niektorí chlapci mi začali hovoriť Coach Duper. Zasmial som sa, ale zabíja ma nosiť môj malý oblek, zatiaľ čo oni sú oblečení v hokejovej výstroji.

Mám 35. Viem, že nemám veľa času. Ale dostanem sa z väzenia skyboxu. Je mi jedno, či to potrvá šesť mesiacov alebo rok alebo dva roky. Budem zdravý a budem opäť hrať v NHL.“

Pascal Dupuis