Máme šikovnější děti i fundovanější trenéry. Tak co nám teda chybí?

Slováci, ti se maj. Zatím alespoň na klubové úrovni. Mezitím, co u nás jsme jednohlasně odvolili jediného kandidáta a šikovně rozdali některé posty klukům, o kterých víme, že to s náma bezproblémově potáhnou dál nebo od kterých potřebujeme, aby to táhli s náma a ne proti nám, slovenská klubová úroveň nám vyfoukla mládežnický poklad. Vyčerpávající zhodnocení, co trápí československý mládežnický hokej a kudy vede cesta ven, najdete v rozhovoru s novým trenérem Popradu Petrem Jonákem na Hokej.sk.

Zdroj: Hokej.sk

Posledných šesť rokov pracoval v prostredí amerického hokeja, teraz je pripravený oživiť o viaceré progresívne prvky ten slovenský. Štyridsaťjedenročný český hokejový odborník Petr Jonák prijal ponuku stať sa hlavným trénerom Popradu a všetko nasvedčuje tomu, že so sebou prináša pod Tatry svieži vietor. Hokej.sk sa s ním pozhováral v rámci kempu spoločnosti Sports Connect, ktorá organizuje podobné aktivity v Severnej Amerike i Európe.

Pán Jonák, prečo ste sa vrátili po šiestich rokoch zo zámoria a ako sa vlastne zrodilo Vaše spojenie s Popradom?

Petr Jonák: O návrate do Európy som uvažoval už posledné dva roky. Hlavne kvôli rodine. Okrem toho ma to ťahalo od práce s mládežou k dospelým. Prvé oťukávačky s Popradom prebehli už vo februári a neskôr sme to dotiahli do úspešného konca. Poprad je nádherné mesto s bohatou hokejovou tradíciou. Sú tam super fanúšikovia, ľudia, ktorí chcú robiť dobrý hokej a ja sa preto na novú sezónu teším.

Neobávali ste sa povesti neseriózneho klubu, ktorá bola v posledných rokoch s Popradom spojená?

Nedokážem hodnotiť veci, ktoré boli v Poprade v minulosti. Viem, že teraz je tu nové vedenie, ktoré chce zabezpečiť normálny chod klubu. Ja vnímam Poprad v prvom rade ako hokejovú výzvu. Iste počul som kadečo, ale ja sa pozerám dopredu. Sú tu noví ľudia, ktorí chcú budovať klub na zdravých nohách.

Aké úlohy Vám načrtlo popradské vedenie?

Určite chcú odo mňa rady a pomoc v rámci celej mládežníckej štruktúry klubu. V tomto smere spolupracujem úzko s pánom Šeligom, ktorý má na starosti mládež v Poprade. V prvom rade sa budem starať o A-tím, ale táto práca je úzko spätá s mládežou. Páči sa mi popradská vízia zapracovať do tímu čo najviac odchovancov. To si vyžaduje kvalitnú prácu s mládežou.

Od 25. júla plánujete výberový kemp, ktorého by sa malo zúčastniť vyše štyridsať hráčov. Čo si od toho sľubujete?

U nás je to možno novinka, ale v zahraničí úplne bežná vec. V pláne máme zostaviť kostru tímu a k tomu doplniť hokejistov, ktorí vzídu z tryoutu. Chceme tam vidieť hráčov zo zahraničia i domácich. Počas týždňového kempu budú môcť zabojovať o miesto v zostave a ukázať sa v priamej konkurencii. Netvrdím, že tam nájdeme základ tímu. Môže sa ale stať, že tam nájdeme, dvoch, troch či piatich členov základnej zostavy. To vopred nikdy neviete.

Kto sa vlastne v tomto kempe objaví?

Prihlásiť sa môže ktokoľvek a okrem toho samozrejme odošleme pozvánky hráčom, ktorí nás zaujímajú. Pochopiteľne, skúsené opory popradského tímu v tomto kempe nebudú, tie už majú svoje miesto isté.

Ako by mala vyzerať hra Popradu v novej sezóne?

Ja mám rád hokej, v ktorom korčuľuje päť hráčov dopredu a päť dozadu. Rýchly a nátlakový hokej po celej ploche, veľa striel na bránku a vysoké tempo. Taký hokej, aký sa momentálne hrá vo svete. Dúfam, že na to budeme mať dobré typy hráčov. Samozrejme, celé to bude postavené na skúsenostiach Arneho Krotáka či Rada Suchého. Takýto hráči so skúsenosťami budú hrať svoju hru, ale mladí musia na ľade lietať.

Práve v týchto dňoch začal v Poprade proces rozširovania ľadovej plochy. Čo Vy na to?

Musím povedať, že keď som videl úzky popradský ľad, tak mi od radosti zaplesalo srdce. Potom ma ale schladili informáciou, že ho budú zväčšovať o štyri až šesť metrov. S tým sa ale musíme vyrovnať.

Vaše hokejové leto však nie je len o Poprade…

To je pravda, už niekoľko rokov prevádzkujeme spoločnosť, ktorú sme založili v Amerike. Je to celosvetová spoločnosť, ktorá sa neustále rozširuje do nových štátov. Snažíme sa umiestňovať hráčov z Ameriky v Európe a naopak. Práve v týchto dňoch realizujeme letný kemp v košickej Crow aréne. Spoločne so mnou je tu výborný korčuliarsky tréner Anatolij Buliga z Detroitu. Naša spolupráca trvá už tri roky a môžem povedať, že z pohľadu palicovej a korčuliarskej techniky je to odborník svetovej úrovne.

Medzi účastníkmi kempu sme našli aj deti z Liberca a iných českých miest. Dostať sa vraj do kempu s Anatolijom Buligom je v Čechách takmer nemožné, pretože miesta sú okamžite vypredané. Je záujem naozaj taký obrovský?

Môžem to potvrdiť. To, že sú deti z Česka ochotné prísť na náš kemp až do Košíc, je pre nás dobrou vizitkou. Do kempov sa ale môže prihlásiť ktokoľvek a my sme tento kemp umiestnili do Košíc práve preto, aby si sem našli deti z východného Slovenska.

Mládežníckemu hokeju sa venujete už pekných pár rokov a poznáte ho z oboch strán Atlantického oceánu. Prečo začal český a slovenský hokej na úrovni mládeže tak strácať?

Osobne vidím, že medzi americkým a českým systémom je výrazný rozdiel. Neviem ako je tomu na Slovensku, pretože tu som zatiaľ krátko, ale český systém poznám dobre. Vyrastajú mi v ňom totiž dve deti. Dovolím si povedať, že v našich končinách máme viac fundovaných odborníkov a trénerov ako tam. Nehovorím o počtoch, ale o kvalite. V tomto smere sme na tom naozaj výborne. Bohužiaľ oni majú lepšie nastavený systém súťaží a celého mládežníckeho hokeja. Tento systém tlačí tých najlepších nahor.

Môžete byť konkrétnejší?

V Amerike je systém založený na úrovniach AAA, AA a tak ďalej, pričom celkovo ide o päť hokejových úrovní. Tí najlepší hrajú proti najlepším a v takých zápasoch rastú. Najlepšie deti tam trénujú na ľade len dvakrát týždenne. U nás sa trénuje štyri až päťkrát týždenne. Čiže dvakrát toľko a napriek tomu hovoria výsledky v ich prospech. Dôležitý je prirodzený tlak na hráča a trénera. Obe strany robia všetko preto, aby sa udržali na najvyššej úrovni. Tréner vie, že ak hráčovi nedá maximum, tak ten mu po sezóne odíde do iného klubu. U nás si každý úzkoprso drží svojho hráča a ten je ku klubu akoby prikovaný. Osobne volám po nastavení systému, ktorý by otvoril konkurenčné prostredie. Naše deti sú atletickejšie ako americké, naši odborníci sú na vyššej úrovni a ak by sme mali lepšie nastavený systém, tak by sme ich podľa mňa do pár rokov dobehli, ak nie dokonca predbehli. O tom som presvedčený.

Deti na Slovensku hrávajú v rámci regiónov a tie z väčších miest sa tešia ako nakladajú klubom s malým počtom hráčov vyše dvadsaťgólové nádielky. Najlepší sa potom medzi sebou stretnú len v rámci koncosezónnych šampionátov. Je teda práve toto základná chyba?

Áno, to je to, o čom hovorím. V zámorí je pravidlo, že ak niekto vyhráva o viac ako sedem gólov, tak vypnú ukazovateľ skóre. Zbytočne by tým demotivovali slabšiu stranu. Najvyššia úroveň hrá len proti najvyššej úrovni a takýchto vyrovnaných zápasov odohrajú šesťdesiat až sedemdesiat za sezónu. Aj na nižších úrovniach je ale zabezpečená výkonnostná vyrovnanosť a tým pádom má každý chuť bojovať o víťazstvá a posúvať sa vyššie. Odpadávajú debakle a v piatich kategóriách hrajú všetci vyrovnané zápasy. Silnejší proti silnejším, slabší proti slabším. Aj tí slabší majú ale motiváciu, pretože nikto nie je nikde zmluvne viazaný a po sezóne môže skúsiť šťastie v podobných kempoch, aký pripravujeme teraz v Poprade. Ak tam zaujme, posunie sa o level vyššie. Takýto spravodlivý systém posúva pracovitých a šikovných nahor, lenivých naopak posúva dole.

Aký je rozdiel medzi Američanmi a našincami po mentálnej stránke?

Zásadný. Američan je sebavedomý a vedený k úspechu. Čech a Slovák je deptaný neúspechom a prestáva si veriť. V Amerike zdôrazňujú spravidla len pozitívne veci a nezažil som, aby tam reval rodič na syna z tribúny, alebo aby tréner zjazdil svojho zverenca. Vychovávajú ich s pocitom šampióna. A to neplatí len o hokeji. Môj najstarší syn tam študuje a viem teda, ako tam s mladými ľuďmi pracujú. Z detí rastú sebavedomé osobnosti.

V rámci Vášho kempu sme videli množstvo netradičných prvkov. Využívate pomôcky ako futbalovú loptu, pneumatiky, ale hráčov napríklad sem-tam potknete a tú najväčšiu intenzitu sme cítili v úplnom závere tréningu.

A viete prečo to tak je? Pretože väčšina vyrovnaných zápasov sa rozhoduje v posledných minútach. Vtedy potrebuje hráč fyzické i mentálne sily. V rámci jednotlivých cvičení sa snažíme pripravovať hráča na reálne situácie. Počas zápasu máte minimum situácií, kedy ide hráč s pukom v prázdnom priestore. Hokej je o kontakte a prekážkach. Stále vám niekto bráni, cez niekoho nevidíte. Som preto toho názoru, že to musíme simulovať už v tréningu. Okrem toho výrazne praktikujeme hru na malom priestore. Moderný hokej neponúka luxusný čas. Všetko je to o rýchlosti a ak vyhrávate súboje jeden na jedného, dvaja proti dvom, tak vyhrávate i celé zápasy.

Wayne Gretzky povedal, že z moderného hokeja sa stráca kreativita. Deti sú od mala fixované na presné posty a zväzuje ich taktika. Ako vnímate tento problém Vy?

Ak to vravel Gretzky, tak ja s tým môžem len súhlasiť. Deti by sme mali nechať hrať. Nemyslím tým to, že ich pustíme na ľad a nech si tam robia čo sa im zachce. Chce to nastaviť im obyčajné pravidlá, v rámci ktorých budú medzi sebou súťažiť. Tak aby ich to bavilo. Do istého veku by mali vyskúšať deti všetky posty. Stopercentne. Pozrite sa na Nicklasa Lidstroma. Toho prerobili na obrancu ako sedemnásťročného a stal sa legendou. Iste, je to individuálne. Niekto nemá rýchlosť na útočníka už v piatej triede. Do takých dvanástich rokov je ale taktická voľnosť nevyhnutná.

Vráťme sa ešte na chvíľu k Vašej osobe. Bolo ťažké presadiť sa v Amerike?

Zadarmo dnes nedostane nikto nič. Ak sa chcete presadiť v konkurencii, musíte pracovať veľmi tvrdo. Od ľudí, ktorých som na svojej ceste stretol, som sa navyše naučil jednu dôležitú vec – dôležité je byť k ľuďom slušný.

Vlani ste pôsobili v klube Flint Firebirds. V súvislosti s týmto klubom aj u nás zarezonovala kauza, kedy majiteľ klubu odvolal celé trénerské trio (Gruden, Karpa a Jonák) a dôvodom mala byť skutočnosť, že jeho syn nedostával na ľade dostatok priestoru. Hráči sa vtedy postavili na stranu trénerov a chceli podať výpovede. Ako to vlastne bolo?

Nerád by som sa k tomu vracal, ale mediálne to nebolo odprezentované správne. Ja som pôsobil vo vnútri klubu a môžem preto povedať, že informácie, ktoré prezentovali kanadské a americké médiá neboli celkom pravdivé. Vyprodukovali výstup, ktorý bol pre ľudí atraktívny.

Nakoľko ovplyvnilo americké pôsobenie Váš pohľad na hokej?

Hokej v zámorí sa vníma trochu inak ako u nás. My sa tu snažíme sústrediť na jednotlivé schopnosti, v Amerike je to hlavne o kabíne a tímovom duchu. Hráči sa tam snažia ťahať jeden za druhého. Neustále sa tam zdôrazňuje fakt, že šport je v drvivej miere hlavne o hlave.